Keď som publikoval článok z roku 2005 a spätne si ho čítal, tak ma napadlo, že som zabudol na jednu dôležitú udalosť, ktorá sa toho roku stala. Najskôr som sa rozhodol, že ju spomeniem v ďalšom článku len z dokumentačných dôvodov, ale čím viac som sa zamýšľal, tým viac som dospieval k presvedčeniu, že si zaslúži osobitný článok. Ani nie tá samotná udalosť, ktorá znamenala koniec niečoho, ale samotný fakt, že to niečo tu bolo a sprevádzalo nás desať rokov. Tým niečím bol časopis SLOVARM.

SLOVARM nebol SLOVARMom od počiatku. Časopis sa v úvodných rokoch nazýval Slovenský Armwrestling. Po troch rokoch vydávania som prišiel s návrhom na premenovanie. Slovenský Armwrestling sa mi zdal príliš komplikovaný. Chcelo to údernejší názov, jedno slovo, ktoré povie všetko. Spojil som preto dve slová pôvodného názvu do jedného a pomenovanie SLOVARM bolo na svete. Od toho momentu (1998) sa časopis vydával pod týmto názvom.

Ako som už spomenul v minulých článkoch, rozhodnutie vydávať časopis padlo na ME v Moskve v roku 1995. Priznám sa, keď som sa na to podujal, netušil som do čoho idem. Nevidel som v tom žiadne úskalia, problémy. Videl som len výzvu, prázdny mediálny priestor, ktorý si náš úspešný šport zaslúžil. A hlavne, bolo to obdobie bez internetu, bez možnosti zdieľať informácie takmer okamžite, všetko sa šírilo papierovou formou. Ďalší z dôvodov, ktorý bol mimoriadne dôležitý, bol dôvod archivačný. Možnosť sumarizovať informácie, výsledky na jednom mieste, malo neoceniteľnú hodnotu pre budúce generácie armwrestlerov a možno aj ostatných športových fanúšikov. Na základe dobrých vzťahov sme dohodli, že všetky čísla časopisu SLOVARM budú uložené v archívoch Matice Slovenskej v Martine.

Po návrate z Moskvy som sa vrhol na prípravu prvého vydania a premieňať tak sľúbené na realitu. Priznám sa, nemal som žiadne skúsenosti s písaním novín, s grafickou úpravou, zalamovaním a ostatnými činnosťami, ktoré bolo nutné ovládať, aby SLOVARM ako tak vyzeral. Tak isto technické možnosti, od ktorých závisela príprava, ako aj samotná tlač časopisu boli obmedzené. To ma však neodradilo. Hoci prvé kúsky vyzerali z dnešného pohľadu hrôzostrašne, mňa tešilo, že môžem písať a informovať. Časopis sme robili na kolene, tlačili na maličkej tlačiarni a rozmnožovali na kopírke na sekretariáte. Aká to ale bola hrdosť, keď som mohol rozposlať prvé číslo. 

Technické možnosti sa rokmi zlepšili. Spôsobil to jednak vývoj v dostupnosti kvalitnejšieho programového vybavenia, jednak v kvalite tlače finančne dostupných tlačiarní.
Grafika sa počas tých desiatich rokov taktiež výrazne zmenila. Prvé čísla boli vo formáte A5, čiernobiele a fotografie v nich vyzerali skôr ako machule. Pred ME v Poprade sme sa rozhodli, že časopis skvalitníme. Kúpili sme farebnú tlačiareň a časopis sme už viac nerozmnožovali na kopírke na sekretariáte. Tak isto sa zmenila kvalita fotografií. Po príchode digitálnych fotoaparátov už nebolo viac nutné skenovanie a navyše počet snímkov nebol obmedzený počtom obrázkov na filme. 

Tak ako sa menili technické možnosti, menila sa aj kvalita, ktorú sme ponúkali. Postupne sme zmenili nielen formát z brožúry A5 na štandardný A4, ale pridali sme aj farebné stránky. Z dôvodu finančnej náročnosti sme mohli farebne tlačiť len obálku a vnútro časopisu, ale aj to úplne zmenilo kvalitu SLOVARMu. Kvalita rozmnožovacích strojov zasa znamenala, že aj čiernobiele fotografie, už nevyzerali ako machule.

Obsahovo bol Slovarm zameraný na spravodajstvo zo súťaží, sústredení reprezentantov, výsledkový servis, informácie zo zasadnutí výkonného výboru a konferencie SAPR. Doplnkovo som sa snažil spestriť obsah rôznymi pravidelnými, či nepravidelnými rubrikami ako napríklad "Trikrát s Germánusom", v ktorej som približoval nášho najúspešnejšieho reprezentanta alebo "Varíme s....", v ktorej sa naši najlepší športovci podelili o svoj jedálniček počas prípravy na súťaže.

Osobitnú časť tvoril informačný servis, kde sme zverejňovali kalendár podujatí, zloženie reprezentačných tímov, výsledky súťaží, priebežné poradie SNLP a podobne.

Časopis bol ideálnym priestorom na predstavenie úspešných reprezentantov, rozhodcov a funkcionárov. Špeciálne som sa venoval predstaveniu rozhodcov a trénerov, aby som zvýraznil, že šport, to nie sú len športovci, ale aj mnoho ľudí okolo, ktorí prispievajú k zabezpečeniu prípravy športovca, organizácii súťaží či samotnému chodu asociácie.

Pre mňa špeciálnou časťou každého vydania bol úvodník. Bolo to miesto, kde som mohol reagovať na aktuálne dianie v našej pretláčačskej rodine. Pochváliť, ale aj vypichnúť situácie, ktoré som vnímal ako negatívne a považoval som za potrebné ich pomenovať. Pamätám sa, ako som vždy čakal na reakciu prezidenta práve na úvodník. A taktiež sa pamätám, že tých pár slov, ktoré som tam napísal mnohokrát viedlo k dlhým a podnetným diskusiám.

Veľmi dôležitá, aspoň z môjho pohľadu,, bola titulná stránka. Hlavne s novými technickými možnosťami som chcel, aby nebola informačným zdrojom, ale hlavne prezentančným. Postupne sa tak na titulke objavovali fotografie našich najúspešnejších armwrestlerov. Samozrejme najčastejšie sa na titulke zjavil J. Germánus. Napriek tomu, že bol v tom období náš najúspešnejší pretláčač, snažil som sa, aby sa na titulnej strane objavovali aj ďalší naši úspešní reprezentanti, aby sme ukázali, že naše úspechy nie sú len o jednom športovcovi. 

Otvorene poviem, že keď som začínal, tak v jednej veci som mal naivné predstavy. Predpokladal som, že sa na sekretariát budú len tak hrnúť príspevky z klubov. Že všetci využijú možnosť informovať o dianí v regiónoch. Že sa budú predháňať v tom, koho príspevok bude uverejnený. Opak bol pravdou. Väčšina práce po celú dobu vydávania časopisu bola na mojich pleciach. Som veľmi vďačný za podporu a príspevky, ktoré písal prezident SAPR, ktorý bol jediným pravidelným dopisovateľom. A tak bolo samozrejmé, že pod príspevkami boli len dve iniciály -mič- a -mač-. 

Rok 2005. Rok, keď bolo vydávanie časopisu SLOVARM ukončené. Ako v mnohých veciach, aj v tomto však zohralo úlohu viacero okolností.
Tou prvou bola náhoda. V lete toho roku som už mal napísané celé druhé číslo ročníka 2005 a bolo pripravené na tlač a rozmnožovanie. Skôr, ako sa mi podarilo číslo vytlačiť, sa v jeden letný večer spustila búrka a... pri hromoch bleskoch mi odpálilo disk so všetkým, čo na ňom bolo. Okrem nového čísla Slovarmu aj všetky fotografie, všetka práca... proste všetko! Katastrofa. Nezlomilo ma to. Pomaly som začal písať opäť. Ale už nedopísal. Doteraz mám uložených 12 strán, ktoré mali byť súčasťou Slovarmu 2/34. 

Okrem smoly s odpáleným diskom sa na neustálom predlžovaní dopísania celkovo tridsiateho štvrtého čísla podpísala aj moja pracovná vyťaženosť pri realizácii nových projektov v mojom zamestnaní. Nespomenul som totiž, že moje pôsobenie v SAPR bolo od prvého dňa dobrovoľné a venoval som sa mu vo svojom voľnom čase a počas dovoleniek. Času na písanie bolo čoraz menej. A nielen na písanie. Veľkú porciu času vzala grafická úprava jednotlivých stránok. Boli to hodiny práce. Naproti tomu, uverejnenie článku na webovej stránke bolo jednoduché a rýchle. A hlavne, k čitateľom sa dostalo okamžite.

My (SAPR) sme mali webovú stránku už od roku 1996, ale na aktuálne spravodajstvo bola využívaná minimálne. To sa v roku 2005 zmenilo. Článkov na webe postupne pribúdalo, pridal som k nim výsledkový servis a galérie fotografií. Posledné číslo SLOVARMu tak zostalo nedokončené. Hoci presun do online prostredia by časom nastal tak či tak, ten júnový blesk, celý prechod urýchlil.

Už je to šestnásť rokov, čo vyšlo posledné, tridsiate tretie číslo SLOVARMu. Napriek tým šestnástim rokom zostáva SLOVARM v mojom srdci doteraz. Dal som mu veľa, tak ako aj "on" dal veľmi veľa mne. A dúfam, že aj mnohým z Vás.