Bleskový nástup - 1993

Jedna vec bola zoficializovať pretláčanie rukou zastrešením organizáciou, druhá vec bola rozbehnúť činnosť. Úloh na začiatku bolo veľmi veľa. Zorganizovať súťaže, riešiť členskú základňu, propagovať výsledky, proste "boj" na všetkých frontoch. Pretože dôležité boli všetky tri súčasti ako povedal prezident: pracuj, spracuj, publikuj. Toto PSP bolo s nami počas celého obdobia a bolo hlavným nosičom úspechu a rozšírenia povedomia o armwrestlingu medzi širokou verejnosťou.

Bleskový nástup - 1993

Pred zakladateľmi SAPR bola náročná úloha. Zamyslieť sa, ako propagovať nový šport, ako organizovať súťaže, ako ho dostať do povedomia verejnosti. Tu za po prvýkrát prejavilo vizionárstvo prezidenta Milana Čaplu. Vedel, čo chcel dosiahnuť. Spraviť z pretláčania šport. Šport ako každý iný. A k tomu potrebuje súťaže. A systém, ktorý bude motivovať športovcov, aby sa ich zúčastňovali.

Najdôležitejšie ale bolo začať. A začalo sa veľkolepo. Hneď vo februári sme zorganizovali Veľkú cenu Slovenska s medzinárodnou účasťou. Okrem našich sa za stoly v bratislavskom Dome športu postavili za stoly aj reprezentanti Česka a už spomínaný Mudžišvili z Gruzínska. Spolu 52 pretláčania chtivých chlapov si zmeralo svoje sily pravou rukou v 5 hmotnostných kategóriach. Nemôžem tu nespomenúť pamätných víťazov jednotlivých kategórií: do 70 kg: Stanislav Hankoščák (Hlohovec), do 80 kg: Alex Mudžišvili (GEO), do 90 kg: Ján Germánus (Revúca), do 100 kg: Anton Žák (Partizánske), nad 100 kg: Jozef Durec (Hájske). 

Veľká cena Slovenska skončila úspechom, zaplnená sála Domu športu o tom svedčala. No jedna lastovička leto nerobí. To vizionárstvo prezidenta sa prejavilo hneď po bratislavskej súťaži. Nápad zorganizovať dlhodobú súťaž na spôsob ligy bol geniálny. Nazvali sme ho Slovenský pohár. Hneď v prvom roku sme zorganizovali štyri kolá - Pezinok, Senec (1. Senecká ruka), Košice a Martin. Najlepších 8 v každej kategórii získavalo body do priebežného poradia (teraz nazývaného ranking) v jednotlivých kategóriach. A najlepších osem v každej kategórii sa na koniec roka nominovalo na Majstrovstvá Slovenska (MSR). Bodovanie a účasť na MSR mali byť najväčšou motiváciou k účasti na súťažiach. Prvé kroky, prvé týždne práce a hneď posun pretláčania do inej galaxie. Nikde na svete v tom momente nemali dlhodobú súťaž. Nikde na svete nebol ranking. Slovensko bolo prvé.

Prvé Majstrovstvá Slovenska sa uskutočnili v 18.12.1993 v Bratislave a prvými majstrami Slovenska sa stali do 70 kg: Štefan Vadovič (Doľany), do 80 kg Robert Škvarek (Bardejov), do 90 kg Ján Germánus (Revúca), do 100 kg Pavol Ochodnícky (Trenčín), nad 100 kg Jaromír Botlík (Myjava).

Ďalším momentom, ktorý mal rozšíriť pretláčanie po Slovensku a napomôcť vzniku ohnísk pre rozvoj a tréning bolo zakladanie klubov pretláčania. Prvým sa stal senecký, veď ako inak, keď dvaja najpracovitejší v hnutí pochádzali zo Senca. Bolo potrebné len vymyslieť názov. Niečo, čo by sa chytilo. Niečo podobné ako FC, FK, ŠPK, HC a podobne. Po rôznych pokusoch som nazval senecký klub ako Armwrestling klub Senec. Prezidentovi sa síce nepáčilo, že miešam anglické so slovenským, no mne sa páčilo práve to. A veď kreatíve sa medze nekladú. AWK sa chytilo a funguje doteraz. A nie len na Slovensku, ale aj v susednom Česku, či v balkánskych krajinách. Po prvom klube nasledovali ďalšie. Spomeniem len tie prvé - AWK Trnava, AWK Bánovce, AWK Pezinok....

Okrem samotných súťaží sa odviedlo veľké množstvo práce pri ich organizačno-technickom zabezpečení. Napríklad pavúky, podľa ktorých sa súťažilo vo svete umožňovali manipuláciu s nasadzovaním pretekárov aj počas behu kategórie. Vyskúšal som všetky varianty, ktoré sa mi dosali do rúk a ani jeden sa mi nepozdával. Prešiel som všetky verzie a skombinoval to najlepšie z nich a doplnil pravidlá na zamedzenie manipulácie. Tak isto sa mi nepáčili verzie pavúkov pre každý počet súťažiacich. Rozpis pavúka potom umožnil voľný žreb pre pretekára počas celého priebehu súťaže. Dokonca aj pred zápasom o postup do semifinále. Tento spôsob zvýhodňoval niektorých pretekárov a hlavne umožňoval zasahovať výsledkárom do riadenia súťaže. Chcelo to univerzálne riešenie. Jednoduché, platné vo všetkých prípadoch a spätne kedykoľvek kontrolovateľné.

Preto som sa zamyslel a navrhol, aby všetky "voľné" žreby boli v prvom kole. Od toho momentu bol pavúk zaplnený. Ako som to dosiahol? Jednoducho. Pavúky museli byť vždy vyriešené tak, aby po prvom kole bola víťazná vetva celá zaplnená súťažiacimi. Dosiahol som to vytvorením pavúkov pre 2, 4, 8, 16, 32 a 64 súťažiacich. Tak isto som pomenil "miešanie" vo vetve porazených, aby sa naplnilo pravidlo, že sa počas súťaže nesmú stretnúť tí istí dvaja pretekári skôr, ako v súboji o medaile. Ďalšiu vec, čo som zmenil bolo žrebovanie a nasadzovanie. "Luck of the draw" dovtedy znamenalo, že neexistuje odsledovateľné pravidlo, ako majú byť pretekári nasadení do pavúka. Zaviedol som preto do praxe jednoduchý spôsob známy z iných športov. Štartovné čísla v kategórii sa zoradili podľa veľkosti a do pavúka sa nasadzovalo nasledovne: najvyšie číslo s najnižším, druhé najvyššie s druhým najnižším, atď.

O tom, že slovenský systém pavúkov bol úspešný aj na medzinárodnej scéne svedčí fakt, že sa podľa neho riadili ME od 1997 do 2008 a MS od 1999 do 2001. Aj súčasný systém, ktorý sa používa čerpal inšpiráciu z nášho, slovenského.

Na konci roka, na konferencii, bol zvolený nový výkonný výbor, ktorý pracoval v zložení: Milan Čapla, Marian Čapla, Ján Ďalák, Marek Krajči, Tibor Kvačkaj, Milan Kušnier a Ľudovít Major.

Čakal nás totižto rok 1994, rok v ktorom sme vkročili do svetového pretláčania....