Durec nás zachránil - 1995
Napriek tomu, že rok 1994 skončil dopingovým šokom, neznechutilo nás to, ani nám to nevzalo energiu. Jedinou otázkou bolo, kto prinesie medailu z ME či MS na Slovensko.
Naša chuť robiť z armwrestlingu regulérny ŠPORT neustávala. Rok 1995 začal prvým vyhlásením najúspešnejších športovcov v armwrestlingu, ktoré sa neskôr premenovalo na TOP5. V našom športe niečo nevídané, opäť sme predbehli svet. V prvom ročníku ankety sme vyhodnotili päť najúspešnejších armwrestlerov bez poradia. Za rok 1994 sa medzi päť najúspešnejších armwrestlerov svojimi výsledkami dostali J. Durec, J. Germánus, P. Gazdarica, M. Kondášová a R. Škvarek. Pokračovali sme v budovaní členskej základne a zakladaní klubov. Ku koncu roka 1995 sme ich mali registrovaných už 13.
V kalendári domácich súťaži
sa veľké zmeny nekonali. Naďalej sme organizovali súťaže zaradené do Slovenského
pohára. V roku 1995 sa jednotlivé kolá uskutočnili vo Svätoplukove, v Bánovciach
nad Bebravou, Martine a Pezinku. Majstrovstvá Slovenska po prvýkrát
zavítali do Popradu. Nechýbali ani regionálne postupové súťaže a Veľká cena
Slovenska, ktorú sme po odrieknutí pôvodného usporiadateľa zorganizovali v Senci.
Bola to posledná Veľká cena Slovenska, od roku 1996 poznáme túto súťaž už pod
novým názvom - Senecká ruka. Vďaka našim kontaktom v Európe sme na VCS
mali kvalitnú účasť zo zahraničia. Do Senca zavítali reprezentácie Bulharska,
Česka a Nemecka. Najväčou hviezdou podujatia bol C. Gaševski, dnes už
legenda svetového armwrestlingu. V Senci sa predstavil vo svojej
najlepšej forme a ešte niekoľkokrát sa na Seneckú ruku vrátil.
Raritou bola súťaž v Považskej Bystrici, na ktorú, keď sme prišli, tak nás
pri vstupe čakalo oznámenie, že súťaž sa nekoná! Rýchlo sme kontaktovali
usporiadateľa a po krátkom rokovaní sme problém zažehnali a súťaž sa
nakoniec uskutočnila.
Pravidelné súťaže spôsobili, že sa z náhodných nadšencov pretláčania stali postupne tvrdo trénujúci športovci, ktorí sa pravidelne stretávali na súťažiach. Z nich sa samozrejme na základe výsledkov vytvorila úzka špička, ktorá tvorila základ reprezentácie Slovenska. Z už známych mien ako J. Durec, P. Gazdarica sa na scéne objavili armwrestleri z Lendaku - bratia Petrasovci a Gallikovci, ktorí vlietli ako uragán na domácu scénu a chvíľu tvrdili muziku v ľahších kategóriach. Po prvýkrát sa na súťaži predstavil iba 15-ročný R. Dobrovič a hneď zvíťazil. Jeho rýchla reakcia a bleskový štart sa stali známe po celom svete. Rado, ako jediný z tej doby, pretláča bez prerušenia do dnešných dní.
Opäť novinky - juniori a časopis
Prezident SAPR dobre vedel, že pre úspešnú reprezentáciu musíme začať pracovať s mládežou. Silná ruka (po prvýkrát organizovaná v r. 1994) bola prvým projektom, ako podchytiť stredoškolákov. No bolo potrebné viac. A tak už v roku 1995 sme zorganizovali prvé majstrovstvá Slovenska juniorov (Ivanka pri Dunaji). Prvými, juniorskými majstrami Slovenska sa stali P. Jarombek a R. Dobrovič. Dovtedy súťaže juniorov neboli (aspoň sme o nich nevedeli) vo svete organizované a pokiaľ sme s nimi neprišli prví, tak určite medzi prvými. Jedinou krajinou, ktorá by nás mohla predčiť je Rusko, ale dostupné informácie o organizovaní súťaží pre juniorov v Rusku chýbajú.
Veľkom zmenou v propagovaní armwrestlingu bolo vydávanie interného časopisu Slovenský ARMWRESTLING. Nápad sa zrodil počas ME v Moskve, kde som sa dostal k časopisu ArmBender, ktorý vydávali v USA. Keď to môžu Američania, prečo nie aj my? Oznámil som to hneď prezidentovi a nápad sa ujal. Prvé číslo SA som vydal v júni 1995 a do konca roka vyšli ešte ďalšie dve. Do každého čísla som sa snažil vpratať výsledky, spravodajstvo zo súťaží, novinky a informácie. Písal som, robil grafiku, neskôr aj fotil, tlačil, proste všetko v jednej osobe. Po vydaní prvého čísla som cítil obrovskú radosť a hrdosť, že sa nápad po pár týždňoch stal skutočnosťou.
Viceprezident EAF je Slovák
V roku 1995 boli majstrovstvá Európy v Moskve (RUS). Šampionát sa konal spolu s profesionálnym turnajom Zlatý medveď. Slovensko reprezentovali na ME J. Durec, J. Petras a J. Škvarek. Rusi poňali organizáciu ME veľkolepo. Návšteva televízie v Ostankine (kde sa mi podarilo aj vystupovať), prehliadka mesta, organizácia súťaže a finále víťazov ME a Zlatého medveďa v moskovskom cirkuse boli nezabudnuteľným zážitkom. A pre nás veľmi úspešným. Hneď kongres EAF skončil nečakaným úspechom Slovenska. Vo voľbách do výkonného výboru EAF bol za vice-prezidenta zvolený prezident SAPR Milan Čapla. Po ročnom členstve v EAF to bolo obrovské uznanie a ocenenie našej práce. Ďalším úspechom bolo pridelenie usporiadania 7. ME Slovensku (1997). Naša radosť bola obrovská a umocnilo ju aj "standing ovations" kongresu po oznámení víťazstva našej kandidatúry. Z trpaslíka, ustráchaného nováčika sme sa za rok stali rešpektovaným partnerom a dokonca lidrom na európskej scéne.
K úplnej radosti chýbalo
jediné - medaila. Konkurencia sa v Moskve zišla obrovská. Domáci Rusi a Gruzínci
kraľovali v mužských kategóriach. Na našu obrovskú radosť nám medailu
vybojoval Jožko Durec. Ten najskôr nenavážil a musel súťažiť v kategórii
+110 kg, kde pôsobil ako drobček. Napriek váhovému hendikepu srdnato bojoval a získal
pre nás síce "iba" bronzovú medailu, no pre nás s cenou zlata.
Ako som už spomínal, po ukončení ME sa konalo veľké finále (majstri Európy vs.
víťazi Zlatého medveďa), ktoré bolo veľkou šou, akú sme ešte nevideli. V moskovskom
cirkuse sa striedali atrakcie s armwrestlermi. Superfinále sa stalo pohromou
pre profíkov zo Zlatého medveďa, ktorí prehrali 15:1.
Majstrovstvá sveta sa v tom roku konali v brazílskom Campinas. Slovensko reprezentovali P. Gazdarica a J. Durec. Napriek snahe, medailu z tohto šampionátu nepriniesli. MS v Campinas sa tak stali jediným vrcholným podujatím (ME, MS), z ktorého Slováci nepriniesli ani jednu medailu. Samotný šampionát bol úmorný. Súťažilo v noci a do hotela sa športovci dostali najskôr o štvrtej nad ránom! Atmosféra však bola neopakovateľná, armwrestling je v Brazílii veľmi populárny a na súťaž prišlo povzbudzovať viac ako 4000 fanúšikov.