Majstrovstvá Európy sa v roku 1997 konali na Slovensku. Bola to pre nás obrovská výzva. Trvalo len tri roky od nášho priatia do EAF, aby sme na našej pôde privítali najlepších armwrestlerov Európy. Šampionát sme chceli pripraviť čo najlepšie a samozrejme sme chceli, aby aj naši reprezentanti dosiahli čo nalepšie výsledky.

Rozhodnutie o pridelení usporiadania 7. ME Slovensku padlo na kongrese EAF v roku 1995 v Moskve. Od toho momentu začala pre nás niekoľkomesačná práca. Vybrať správne miesto, zohnať peniaze, zlepšiť organizáciu podujatia, zabezpečiť kvalitnú prezentáciu Slovenska a pripraviť kvalitný tím, ktorému sa podarí získať aspoň jednu medailu. To boli ciele ktoré sme si dali. Chceli sme pripraviť šampionát, ktorý bude prelomový, ktorý prinesie novinky, ktorý priblíži organizáciu podujatí v armwrestlingu k iným športom. Mnoho vecí, ktoré sú teraz bežné a nikomu neprídu ako výnimočné sa po prvýkrát udiali práve v Poprade.

Veľmi dôležitým momentom bolo prevzatie záštity nad ME predsedom vlády V. Mečiarom. Táto skutočnosť nám pomohla otvoriť dvere k mnohým sponzorom a zabezpečiť tak finančné krytie podujatia. Tak isto významným faktorom bolo schválenie termínu podujatia na september (kongres EAF 1996). Pre nás bol termín kľúčový, pretože v septembri už mohol nastúpiť potrestaný J. Germánus, do ktorého sme vkladali naše najväčšie medailové nádeje.

Na kongrese EAF v talianskom Taglio di Po (1996) sme predstavili miesto konania šampionátu (Poprad), logo šampionátu a program. Práve program s presným harmonogramom súťaží sa stretol s obrovským uznaním. Niečo také dovtedy neexistovalo. Proste ráno súťaž začala, a skončila, kedy skončila. Súťažiaci museli sedieť a čakať na svoje poradie niekoľko úmorných hodín. Tomuto sme sa chceli vyhnúť. Chceli sme, aby sa každý mohol čo najlepšie pripraviť a stráviť v hale len najnutnejšie potrebný čas.

Výber Popradu ako hostiteľského mesta bol podmienený výbornými možnosťami, ktoré nám poskytoval. Či už sponzorským zázemím, dobrými kontaktmi s vedením mesta a tiež našou snahou ukázať účastníkom časť z úžasnej prírody Slovenska. Jedinou komplikáciou bola doprava. V roku 1997 neboli nízkonákladové aerolinky, lietanie nebolo tak bežné a lacné. A navyše na Slovensko toho tak veľa nelietalo. Výhodou ME však bolo, že mnoho tímov prišlo autobusmi či autami. A tých, ktorí doleteli do Viedne alebo Košíc, sme do Popradu dopravili vlakom.

Od prvej chvíle sme chceli, aby boli ME najväčšie a najkvalitnejšie. Kontaktovali sme všetky európske federácie, navštevovali zahraničné súťaže. Osobne sme hovorili s mnohými prezidentmi, trénermi, športovcami. Podarilo sa nám dovtedy nevídané. Do Popradu prišlo 294 športovcov z 23 krajín. V dnešných časoch sa zdajú tieto čísla malé, ale v roku 1997 to bol zázrak (len pripomínam, že v tom období na ME neboli kategórie juniorov, grand masters, senior grand masters a ani disabled).

Na šampionáte sme predstavili celý rad organizačných noviniek. Veľký dôraz sme kládli na registráciu. Nechceli sme, aby na nej tímy museli tráviť hodiny a vládol na nej chaos, čo sa nám aj podarilo. Presne zadelené úlohy pre registračný tím, presne stanovené poradie tímov a všetko prebehlo ako švajčiarske hodinky.
Každé ráno pred súťažou boli vyvesené štartovné listiny (po prvýkrát v histórii), kde si vedúci tímov mohli skontrolovať nasadenie svojich reprezentantov. Po prvýkrát bolo vopred jasné a zverejnené prvé kolo zápasov.
Každý večer po súťaži boli distribuované výsledky (po prvýkrát v histórii). Pre médiá sme zriadili tlačové stredisko (po prýkrát v histórii). Podarilo sa nám zabezpečiť informovanie o šampionáte prostredníctvom domácich televíznych staníc a spravodajskej stanice WTN, ktorá poskytla šoty z popradských ME 150 televíznym spoločnostia z celého sveta. 

Súťaž sme "riadili" slovenskými pavúkmi, ktoré sa tak stali oficiálnym systémom riadenia súťaží v Európe až do roku 2008. Po prvýkrát v histórii sme súťažiach vyvolávali menami a nie číslami ako to bolo dovtedy zvykom. Ako povedal prezident SAPR "nie sú to väzni, aby boli volaní číslami". Dovtedy to bolo nemožné, my sme to dokázali.
Tak isto po prvýkrát v histórii sme víťazom hrali národné hymny.
Ti, ktorí chodíte na súťaže viete, že dnes sú bežné monitory, kde si môžete pozrieť kto s kým súťaží. To v tej dobe nebolo možné, výpočtová technika ešte nebola tak prístupná a hlavne lacná. Vymysleli sme preto systém informačných tabúľ, kde mohli športovci aj diváci vidieť, kto na tom ako je. Bola to síce obrovská manuálna práca, ale stretla sa s veľkým ocenením zo strany športovcov i funkcionárov. Za stolmi zrazu neboli anonymní športovci. Za všetkých len jeden hlas nemeckej športovkyne P. Spatz, ktorý si pamätám dodnes: "bolo to úžasné, mala som slzy v očiach, keď som počula svoje meno".

Dokázali sme to. Priniesli sme novinky, ktoré na mnohé roky ovplyvnili organizáciu európskych, ale aj svetových šampionátov. Zorganizovali sme šampionát, na ktorý jeho účastníci dodnes nezabudli.

Príprave reprezentačného tímu na ME sme venovali dva roky práce. Zintenzívnili sme prácu na sústredeniach, do programu sme zaradili pravidelné medzinárodné výjazdy. Chceli sme, aby to v Poprade nebolo len o jednom športovcovi, ale aby sme kvalitne konkurovali v čo najväčšom počte kategórií.
Slovensko reprezentovalo 6 žien, 13 mužov a dvaja muži v kategórii masters. Nevídaný počet reprezentantov. Náš tím však nebol len počtom veľký (druhá najpočetnejšia výprava na ME), ale ako družstvo sme obsadili v hodnotení národov fantastické tretie miesto. Pred nami zostali len také armwrestlerské veľmoci ako Rusko a Gruzínsko!

Medzi ženami nás reprezentovali: A. Brettschneiderová, D. Múčková, M. Dusiková, Ľ. Janíková, E. Koczková a M. Pastuchová.
V mužských kategóriach to boli: R. Dobrovič, J. Durec, J. Gallik, P. Gazdarica, J. Germánus, I. Ivančo, P. Jarombek, P. Klúčik, M. Koczka, A. Lascsak, A. Narančík, J. Petras, J. Rerko.
Medzi masters J. Ďalák a V. Dobrovič.

Slovensko získalo päť seniorských medailí: J. Germánus (zlatá a strieborná), M. Pastuchová (strieborná a bronzová), R. Dobrovič (bronzová) a dve v kategóriách masters: J. Ďalák (strieborná), V. Dobrovič (strieborná).
Okrem toho šesť smolných štvrtých miest: A. Brettschneiderová, Ľ. Janiková, M. Dusiková, P. Gazdarica, A. Narančík a J. Rerko.

Najviac nás samozrejme potešili medailisti. J. Germánus pozlátil svoj návrat za pretláčacie stoly. M. Pastuchová potvrdila svoje miesto v špičke a pre mladučkého R. Dobroviča to bolo prvé pričuchnutie k medailovým umiestneniam.
Najviac sklamaný bol určite P. Gazdarica, ktorý na medailu v Poprade mal, no aj za "pomoci" rozhodcov na ňu nedočiahol.
Starí páni J. Ďalák a V. Dobrovič sa pochlapili a vo svojich kategóriach svorne obsadili druhé miesto.

Popradský šampionát nás zasiahol do srdca. Venovali sme mu kus života. Napriek obrovskému vyčerpaniu sme mu odovzdali všetko. Či my funkcionári, či športovci za stolmi.