Pokiaľ sme rok 2002 nazvali rokom zjednotenia EAF, tak rok 2003 by sa mal nazývať rokom zjednotenia WAF. Z mnohých príčin, to však bol aj rok, keď sa svetové pretláčanie vrátilo o veľa rokov späť.

Uplynulo desať rokov od prvej veľkej súťaže v bratislavskom Dome športu (Veľká cena Slovenska). Za tých desať rokov sa z na Slovensku neznámeho športu stal jeden z najúspešnejších. Od prvého vstupu na medzinárodnú scénu sa naši reprezentanti nevrátili domov bez medaile. Dokázali sme sa presadiť na športovej i organizačnej scéne. Organizátori Seneckej ruky dokázali usilovnou prácou spraviť z tejto súťaže podujatie celoeurópskeho významu. Verejne sa začalo o Seneckej ruke hovoriť ako o malých majstrovstvách Európy a víťazstvo na nej patrilo k najcennejším.
Dokázali sme priniesť nový vietor do organizácie a riadenia súťaží. Uspeli sme na poli funkcionárskom, Slováci boli v riadiacich štruktúrach EAF i WAF a dávali tak pečať smerovaniu svetového pretláčania. Za desať rokov sme toho stihli naozaj veľa.

V roku 2003 sme boli po prvýkrát svedkami úbytku regionálnych súťaží. Po rokoch nadšenia prišla na rad "organizátorská únava". Mnohí z našich tradičných spolupracovníkov sa presvedčilo, aké ťažké je organizovať podujatie rok čo rok. O to viac sme si vo svetle týchto skutočností vážili tých, čo to zvládali.

SNLP mala opäť 4 kolá, ale tým posledným bola po prvýkrát Senecká ruka Tým sa počet podujatí "prvej" ligy znížil z päť na štyri. Jednotlivé kolá privítali okrem Senca, Bratislava, Banská Štiavnica a Revúca.
Majstrovstvá Slovenska juniorov sa už tradične uskutočnili v Ivanke pri Dunaji. Podujatie, ktoré kvalitou rástlo z roka na rok nám aj v roku 2003 pripravilo veľa radosti a nádejí pred ME a MS.
Dospelí sa na domácom šampionáte stretli v Žarnovici za účasti takmer kompletnej slovenskej špičky. Skvelá úroveň, napínavé zápasy a víťazní favoriti, aj tak by sa v krátkosti dali M SR zhodnotiť.
Z regionálnych súťaží sa konala len Železná ruka, Papradno 2003, Silvestrovská ruka a Silná ruka stredoškolákov. Na Silnej ruke sa po prvýkrát súťažilo o Putovný pohár predsedu BSK pre absolútnych víťazov, čo len zvýšilo prestíž tejto súťaže. Prvými víťazmi pohára sa stali P. Chladný a P. Fričová.
Ustúpilo sa z organizácie majstrovstiev krajov, ktoré bolo z roka na rok ťažšie zrealizovať a neprinášali ten efekt, ktorý sme do nich vkladali.
Senecká ruka mala opäť skvelú úroveň, hlavne vďaka slovenským reprezentantom. V Senci sme predstavili novinku pri riadení súťaže - monitory pre rozhodcov. Ku každému stolu sme dali monitor, na ktorom sa zobrazovali účastníci zápasu. Pre rozhodcov tak bolo jednoduchšie skontrolovať, či za stolom stoja tí, čo majú a urýchlil sa tak priebeh súťaže.

Majstrovstvá Európy juniorov aj seniorov sa konali v nemeckom Hanau. Po prvom spoločnom šampionáte EAF v roku 2002 v Česku, to bol šampionát potvrdzujúci zjednotenie. Organizačnú časť šampionátu mal na starosti slovenský tím pod mojím vedením. Spoločne s nemeckou federáciou sme chceli, aby boli tieto ME organizačne najkvalitnejšie v histórii. Pred ME sme vykonali inšpekčnú cestu do Hanau, aby sme na mieste činu doladili všetky detaily. Šampionátu sa zúčastnil rekordný počet súťažiacich, zaznamenali sme rekordný počet pretekárov v jednej kategórii (33), po prvýkrát sa súťažilo na viac ako dvoch stoloch (4) a po prvýkrát v histórii boli k dispozícii pre rozhodcov monitory, ktoré sme úspešne vyskúšali na Seneckej ruke. Na ME bola prítomná aj komisia WAF, ktorá mala zhodnotiť kvalitu nášho programového vybavenia. Nakoniec z inšpekcie bola vlastne špionáž, pretože po mesiacoch predstavili Kanaďania svoj vlastný softvér, ktorý sa však kvalitou vôbec nepriblížil k tomu nášmu.

Úspechy predchádzajúcich rokov a kvalitné domáce súťaže nás namlsali a od vystúpenia našich reprezentantov sme čakali skvelé výsledky. Tie sa aj dostavili, hoci vo viacerých prípadoch chýbal ten povestný krôčik k métam najvyšším.

Na MEJ sme získali štyri strieborné (K. Tóthová, Ľ. Jagnešák, T. Tóth 2x) a tri bronzové medaily (K. Tóthová, S. Mihoková, Ľ. Jagnešák). Napriek tomu, že naši mladí nezískali zlato, potvrdili, že patria do svetovej špičky.
Medzi seniormi sa o najväčšie prekvapenie postaral R. Tomaga, ktorý po prvýkrát získal zlato a rozšíril tak počet slovenských majstrov Európy. Medailovú zbierku doplnili J. Germánus (striebro) a R. Dobrovič (bronz). Po štyroch zlatých medailách (ME a MS v roku 2020) to bol pre Germánusa ústup z pozícií, no treba povedať, že hlavnou príčinou bolo zranenie ramena pravej ruky, ktoré mu neumožnilo podať 100% výkon. Toto zranenie nebolo posledným, ktoré nášho najúspešnejšieho pretáčača v tom roku postretlo. Keďže neustále koketoval s tlakom na lavičke a mal v hlave svetový rekord, tak pri tréningoch prekonával stále vyššie a vyššie hmotnosti. Jedného dňa, pri pokuse, keď na činke bolo neuveriteľných 260 kg, to jeho prsný sval nevydržal. Vážne zranenie síce prerušilo na istý čas kariéru nášho úspešného reprezentanta, ale ju neukončilo.

Juniorské majstrovstvá sveta sa konali poslednýkrát oddelene, v poľskej Gdyni. Po úspešných MEJ sme k Baltickému moru vyslali silný tím, ktorý opäť nesklamal. Štyri strieborné (Ľ. Jagnešák 2x, K. Tóthová, T. Tóth) a jedna bronzová (T. Tóth) medaila boli v skvelej konkurencii 13 tímov výborným výsledkom. Jagnešák aj Tóthová mali k zlatu veľmi blízko a Katka si veru po finále aj poplakala.

Po mojej vlaňajšej ceste do Springfieldu (USA) nabrali rokovania o zjednotení WAF na intenzite. Výsledkom bola dohoda o spoločných majstrovstvách sveta. Miesto konania bola Ottawa v Kanade. Pôvodne sme si mysleli, že na MS sa budú preberať detaily zjednotenia, no opak bol pravdou. Zjednotenie WAF znamenalo pre pretláčanie návrat do minulosti. Všetky zmeny, ktoré sme pripravili a úspešne uviedli do praxe (automatizácia riadenia súťaží, nové hmotnostné kategórie,...) boli zmietnuté zo stola.
Prečo? Jednoduché.
Za prvé - WAF je riadená výkonným výborom, ktorý sa skladá s prezidentov kontinentálnych federácií, čiže nevolí sa. Pre niektorých z nich je dôležité mať funkciu a tam ich "práca" končí.
Za druhé - na MS v Ottawe chýbalo veľa európskych štátov a tak, ak aj bolo hlasovanie, "naša skupina" nemala šancu niečo prehlasovať.
Navyše zjednotenie vynieslo do popredia budúceho prezidenta EAF a WAF, Bulhara Hadžitodorova, o ktorého pôsobení budeme ešte veľa písať. 

Vzhľadom k finančnej náročnosti a zdravotným problémom niektorých našich reprezentantov cestovala zo Slovenska do Kanady iba malá výprava. Majster Európy R. Tomaga, R. Dobrovič a benjamín M. Ďalák, to bola trojica, ktorá mala zabojovať o ďalší cenný kov pre našu vlasť. Najväčšie nádeje sme vkladali do Tomagu, no ten na vlastnej koži pocítil, aké to je, keď sa súťaž riadi na papierikoch. Rozhodcovia jeho dlhotrvajúci zápase o postup medzi posledných štyroch s I. Mazurenkom (POL) náhle prerušili a ukončili predčasne kvôli "chybe" v pavúku. Obom pridelili iných súperov a samozrejme obaja, už unavení z predošlého súboja, svoje zápasy prehrali. Tento prípad nebol pri tomto type riadenia súťaže ojedinelý a aj preto sme už pred rokmi pristúpili k automatizácii riadenia súťaží.
Dobrovič v Kanade nemal najlepšiu formu a tak farby Slovenska zachraňoval najmladší člen výpravy M. Ďalák. A úspešne. Jeho medaila však tiež visela na vlásku, resp. na rozhodnutí jeho súpera. Organizátori totižto pripravili našej výprave ďalšie prekvapenie, keď nedodržali vlastný časový harmonogram a finálové súboje začali o 15 min. skôr ako bolo naplánované. Len fair-play postoj Ďalákovho súpera, ktorým nebol nikto iný ako náš dlhoročný známy, Švajčiar P. Girard znamenal, že sa súboj uskutočnil. Pascal neprijal svoje vyhlásenie za víťaza, sadol si na pódium a čakal, kým jeho súper (Ďalák) nepríde do haly. A potom v zápase čestne prehral a nám tak pripravil dvojnásobnú radosť. Jednak z toho, že féroví športovci ešte nevymreli a jednak zo zisku jedinej medaily pre Slovensko.

Na ocenenie tohto fair-play činu sme P. Girardovi udelili pamätnú cenu a odovzdali sme mu ju pri jeho účasti na Seneckej ruke.

Rok 2003 tak bol opäť úspešným rokom pre slovenské pretláčanie. Z odstupu času ho však hodnotím aj ako rok, v ktorom sa skvelá rodina armwrestlerov začala štiepiť. K športu sa pridalo politikárčenie, nevraživosť a zákulisné boje. Radosť zo stretnutia s priateľmi vystriedalo napätie. A to bol len začiatok.